Smrť plukovníka

Šokujúce zábery smrti zajatého Kaddáfího nesúce znaky nelegálneho lynčovania a popravy, ako aj nedôstojné vystavenie jeho mŕtvoly v mraziacom boxe obchodného domu naplno odhalili pravú tvár boja za „slobodu a demokraciu". Brutalita vraždy priekopníka emancipačných snáh Afriky, ideológa a strojcu úspešne fungujúceho sociálneho štátu sa stala symbolom nelegálnosti, barbarstva a krutosti vojny v Líbyi, kde je lynčovanie bežnou praxou rebelov.

Diktátor či vizionár? V septembri v roku 1969 uskutočnila malá skupina vojenských dôstojníkov vedená 28-ročným Muammarom Abu al-Minyar Kaddáfím nekrvavý prevrat proti kráľovi Idrísovi I. vo vtedy najchudobnejšej krajine Afriky – Líbyi. Prevrat sa konal s podporou koloniálnych mocností, no Kaddáfí nehodlal plniť ich príkazy na úkor suverenity krajiny. Nový režim na čele s Výkonnou radou revolúcie zrušil monarchiu a vyhlásil Líbyjskú arabskú republiku. Američania boli nútení opustiť svoju leteckú základňu v krajine a arabský svet bol fascinovaný silou, ktorej sa darilo likvidovať kolonializmus. Za najkontroverznejší prvok Kaddáfího politiky je považovaná snaha zjednotiť Afriku jednou menou, jedným pasom, jednou armádou a spoločnou víziou nezávislosti a úplného oslobodenia celého kontinentu od kolonializmu. Líbya sa po prevrate stáva členom Organizácie africkej jednoty, ktorá už v roku 1964 vyhlásila Afriku za bezjadrovú zónu, v roku 1993 prijala uznesenie o vzniku mechanizmu prevencie, usmerňovania a riešenia konfliktov, s cieľom vynucovania mieru v členských krajinách. Kaddáfí bol aktívny pri premene organizácie na Africkú úniu, udržiaval výborné vzťahy s mnohými africkými kmeňovými vodcami a kráľmi vzišlými z národnooslo­bodzovacích procesov. Viac ako 200 z nich ho v roku 2008 zvolilo za kráľa kráľov Afriky pre jeho dlhodobú podporu emancipačných snáh mnohých afrických krajín, pričom o rok neskôr sa stal predsedom Africkej únie. Nelson Mandela sa vyjadril, že JAR by sa bez výraznej Kaddáfího pomoci apartheidu nezbavila. Kaddáfí nesúhlasil s veľmocenským poňatím politiky a presadzoval priamu demokraciu emancipovaných más a zákaz vykorisťovania. Odmietal stranícky systém ako ovládanie spoločnosti úzkou skupinou osôb. Preto vytvoril štát ľudových más a v roku 1979 sa vzdal titulu predsedu vlády, aby sa stal len neformálnou hlavou krajiny ako vodca revolúcie. Krajine odvtedy oficiálne vládol Všeobecný ľudový kongres. Štátnu správu tvorili miestne ľudové kongresy vytvárané zdola aj zhora, moc bola výrazne decentralizovaná. Táto demokratická alternatíva k parlamentarizmu vychádzala z miestnych beduínskych tradícií.

Úspech ropného socializmu Líbya má najväčšie dokázané zásoby ropy na kontinente. Počas ropného socializmu, ktorý uviedol do praxe Kaddáfí, sa krajina dostala z posledného na prvé miesto v životnej úrovni v Afrike. **Štát sa o zisky z ropy delil s obyvateľstvom, dotoval bohatú a cenovo dostupnú ponuku potravín, financoval občanom kúpu bytu či auta, narodenie detí a rodinné podnikanie. Vzdelanie, zdravotná starostlivosť, voda, elektrina a plyn boli pre všetkých zadarmo, pôžičky sa poskytovali bezúročne. **Občania mohli študovať na hociktorej vysokej škole na svete, pričom štát im preplatil štúdium, zaistil byt, auto a poskytol niekoľkotisíc­dolárové mesačné štipendium. Tieto skutočnosti sú zamlčiavané, lebo sa nezhodujú s propagandou o neslobode.

Nezávislosť sa neodpúšťa Líbyjská centrálna banka je na sto percent vlastnená štátom, nespadá pod nadnárodnú BIS, takže náklady na realizáciu štátnych projektov boli bez úrokov znížené na polovicu. Ambícia vydávať vlastnú menu krytú zlatom by znamenala ešte väčšiu slobodu nielen pre Líbyu, ale aj pre celú Afriku, čo sa, samozrejme, nepáčilo globálnym bankárom. Krajiny NATO sa nepýtali na názor vlastných občanov, keď plnili vôľu bankových, ropných a zbrojárskych korporácií a úspešnú suverénnu africkú krajinu zničili. Osud Líbye je ukážkou podnikania korporácií, postaveného na zneužívaní verejných zdrojov, zbombardovaní cudzieho verejného majetku, dosadení vlády lojálnych karieristov a teroristov, ovládnutí nerastného bohatstva a infraštruktúry súkromnými investíciami, ako aj na oprave zničenej krajiny vlastnými firmami za cenu uvalenia dlhového otroctva na celý národ. Lynčovanie Kaddáfího je barbarstvom a návratom k najhorším metódam stredoveku a staroveku. Je predobrazom temnej budúcnosti Líbye i celej Afriky, zrkadlom pokrytectva Západu, a v neposlednom rade výsmechom práva a demokracie.

Autor: Erika Lehotszká /EXTRAPLUS/ Fotografia: Bývalý juhoafrický prezident Nelson Mandela nazval Muammara Kaddáfího jedným z najväčších bojovníkov za slobodu 20. storočia.