Príbeh sestier z Uliča: Na odchod nepomysleli, rozvinuli vlastný biznis s pirohmi!

Dve sestry začali podľa receptúry ich mamy vyrábať pred 9 rokmi Uličské pirohy. Najprv spracovávali len niekoľko kíl múky denne, dnes produkujú mesačne tony pirohov...

Sestry Anna Kušnírová a Nadežda Kovaľová, rodené Bobelové si pred deviatimi rokmi v týchto končinách založili vlastný biznis. Začali vyrábať Uličské pirohy. A to podľa receptúry ich mamy.

Niečo vymyslieť…

„Myšlienka odísť z Uliča (okres Snina) u nás nikdy nebola. Bolo potrebné niečo vymyslieť a rozvinúť,“ uviedla jeden z dôvodov vzniku spoločnosti Kušnírová. Varenie a pečenie bolo jej hobby, tak sa rozhodli pre výrobu pirohov. Podľa jej slov to bolo jedlo chudobných, jedávalo sa dokonca i na raňajky. Pre túto oblasť sú typické tzv. tatarčané, ktoré sa vyrábajú z pohánky. „Bol to chudobný kraj, pirohy sa tu jedli bežne. Nebolo až tak múky, tak na prípravu jedla používali tatarku,“ vysvetlila Kovaľová. Pirohy sa v tejto oblasti plnili len kapustou, zemiakmi a tvarohom. S takýmito druhmi aj začínali. „Bežne sa u nás lekvárové alebo džemové pirohy a ani bryndzové nerobili,“ uviedla s tým, že postupne sa v tejto oblasti prispôsobili dopytu.

Práca pre 20 žien

Od čoho však neupustili, je pôvodná receptúra cesta. „Región ako taký má odlišnosti. Od dediny k dedine pripravujú pirohy inak. My robíme cesto hrubšie, presne také, aké robila kedysi naša mama,“ uviedla Kovaľová. Na začiatku spracovávalo desať žien desať kilogramov múky denne. Od prípravy cesta až po rozvoz robili všetko ručne. Neskôr začali s nákupom technológií, ktoré zrýchlili proces výroby. Zakúpili aj prístroj na lepenie pirohov. Neujal sa. „Ak by sme chceli robiť pirohy na stroji, tak by sme museli zmeniť štruktúru cesta. Nás vyhľadávali práve pre to, a tak, aby sme nešli kvalitou dole, vrátili sme sa k ručnému lepeniu, ktoré praktizujeme dodnes,“ doplnila s tým, že zamestnávajú 20 žien, ktoré mesačne vyprodukujú tony pirohov.

Firma spojila rodinu

Pre obe sestry, z ktorých jedna vyštudovala odbor stavebníctvo a druhá strojárstvo, sú pirohy i rodný Ulič srdcovou záležitosťou. „Učili sme sa na vlastných chybách, a to je najdrahšia škola, aká existuje,“ skonštatovala Kovaľová. Naopak, čo sa týka úradníkov, na tých mali, ako hovoria, veľké šťastie. „Boli radi, že sa niečo také v regióne robí, preto sme mali veľkú podporu v tejto oblasti,“ spomenula s tým, že pre výrobu v Uliči sa rozhodli aj pre to, že ide o región s nízkou zamestnanosťou. „Keď ľudia nebudú mať prácu, budú odtiaľ aj naďalej odchádzať,“ vysvetlila.

Firma celú rodinu podľa sestier spojila. Po svetovej finančnej kríze museli začínať od nuly, a tak pomáhali takmer všetci rodinní príslušníci. „Môj syn začal dokonca vyrábať svoje vlastné sirupy,“ uviedla Kovaľová. Výrobu i sortiment plánujú v budúcnosti rozšíriť, na všetko však, ako tvrdia, potrebujú čas.

Zdroj: TASR